Arthurové blbotinky

Človeku bez fantázie musí byť občas na svete smutno. Toho s fantáziou však ohrozuje explózia "mozgovne". Písal sa nejaký júnový deň roku páne 2016 ( a ja skutočne netuším ktorý) Blúdila som úzkymi kamennými uličkami ostrovného mesta Krk. V páre a pritom vnútorne sama. Zas kdesi v oblakoch. Genius loci. Bol všade a dýchal nahlas. Všade okolo turisti súťažiaci o najlepšieho príbuzného... V honbe za suvenírmi. Nehrala som s nimi .... nič neprirodzene trčiace z dverí obchodíkov ma nezaujalo. Až kým mi zdiaľky neučaroval vešiak s niečim podivným. Môj vzťah k skrytej kráse škaredostí ma dobehol. Šlo o ručne vyrábané kľúčenky. Niet divu, že z nich ubúdalo málo. Farebné gombíky našité na podivných látkach a predsa mali dušu. Boli tak škaredé, že boli roztomilé. Medzi kravami, sépiami, psami a Boh vie čím ešte (mnohé neboli identifikovateľné) sa na mňa škeril krab. Arthur. Nekúpili sme si ho. V tom čase sme hľadali niečo, čo by bolo súčasťou strešteného fotodokumentu. Môj krab bol zamietnutý... všetko má zmysel...moja láska k nemu musela dozrieť... o 2 dni, sme sa pre neho zo Šila na Krk vrátili. Nič podivnejšie som pre svoj zámer nenašla. Arthur na mňa čakal na rovnakom mieste na aké som ho položila. Som presvedčená, že na mňa tiež myslel...